Povedali o manifestácii

Prof. PhDr. Róbert Letz, PhD., historik

Najaktívnejšou formou protestu proti skostnatenému režimu na Slovensku bol odpor veriacich. Zhromaždenie na Velehrade v roku 1985, masové púte v Levoči, Šaštíne, Mariatáli a Gaboltove, 31-bodová petičná akcia, to všetko zachytávalo mládež a spájalo ľudí, ktorí takto vyjadrovali nielen tradičnú vieru, ale aj nesúhlas s nerešpektovaním základných občianskych práv a slobôd. Sviečková manifestácia je ohnivkom v reťazi týchto udalostí, hoci napriek jej pokojnému charakteru tu komunistický režim použil brutálnu moc. 

Jedinečnosť tejto udalosti vidím v tom, že išlo o prvé takéto verejné manifestovanie náboženských a občianskych práv na Slovensku od rokov 1968 - 1969. Muselo uplynúť dlhých dvadsať rokov sterilnej normalizácie, plnej obáv a kompromisov, aby ľudia precitli, zhodili zo seba strach a ukázali sebe i svetu skutočnú tvár komunistického systému. Sviečková manifestácia u nás pomohla otvoriť bránu novembru 1989.

PhDr. Ivan Kamenec, CSc., Historický ústav SAV

Udalosť bola jedným z katalyzátorských prvkov odrážajúcich jednak prehlbujúcu sa krízu komunistickej totality, jednak rast občianskej odvahy - zatiaľ však iba malej skupiny spoločnosti. 

Sviečková manifestácia bola prevratná z hľadiska rastu a perspektív občianskeho sebavedomia spoločnosti. Veď takáto masová demonštrácia proti existujúcemu režimu na Slovensku nebola od roku 1969 

Táto manifestácia bola jedným z predstupňov smerujúcich k zásadným spoločenským zmenám, ktoré začali u nás prebiehať takmer o dva roky neskôr.

Ondrej Podolec, PhD., Ústav pamäti národa, riaditeľ sekcie vedeckého výskumu

Myslím si, že občianska odvaha jej organizátorov i priamych účastníkov bola povzbudením i podnetom pre "mlčiacu väčšinu". Naopak, reakcia režimu bola obrazom jeho pokročilej erózie. 

Je to jeden z významných dátumov povojnových slovenských dejín a právom si ho pripomíname ako pamätný deň. Aj dnes je príkladom občianskej odvahy v zápase za náboženskú slobodu a proti praktikám totalitnému režimu.

Milan Zemko, Historický ústav Slovenskej akadémie vied

Manifestácia z marca 1988 pripomenula základnú vec - právo uplatniť si svoje ľudské a občianske práva. Toto právo musí platiť vždy a vo všetkom, pokiaľ by, pravda, neohrozovalo práva a slobody iných. 

Samozrejme, o páde komunizmu rozhodli mohutnejšie svetové sily, no manifestácia bezpochyby prispela k procesu vedúcemu k pádu komunizmu

Milan Bubák: Podstatou kresťanstva je vždy revolúcia

Na to všetko spred tých 20 rokov si veľmi živo pamätám. Bol som vtedy kaplánom vo farnosti Najsvätejšej Trojice v Bratislave. Mal som práve omšu v kostole sv. Cyrila a Metoda. Deň bol veľmi ponurý. Mesto ako vymreté, obchody pozatvárané, nikde sa nepracovalo už odpoludnia. Spoje chodili zriedkavo. A vo vzduchu napätie, ktoré sa dalo cítiť priam v žalúdku.

Zhrození a nadšení 
Ľudia prežívali otázniky: ísť či neísť na Hviezdoslavovo námestie? Niektorí nakoniec šli, väčšina nešla. My sme sa za tých, čo šli v srdci modlili počas svätej omše. Pamätám si ako po jej skončení prišle do kostola zamokrení ľudia: zhrození a nadšení.

A potom sme už hltali informácie od očitých svedkov. Bolo to všetko veľmi, veľmi silné. Veľmi emocionálne silné. A sú to práve emócie, ktoré v nás zostávajú celé roky, a ktoré nám umožňujú, aby sme si i po desaťročiach na silné zážitky živo pamätali.

Jednoducho bola to katarzia, uvoľnenie, ako keď sa roztrhne priehrada a voda začne tiecť slobodne. Ľudia zrazu stratili strach a videli pravú tvár moci: bezmocnosť, paniku, neproporciálnu agresivitu, klamstvo, manipuláciu. Ľudia sa, myslím, prestali báť.

Nenásilná revolúcia mementom 
Táto udalosť nesie niekoľko odkazov aj pre dnešný svet. Prvým je to, že iba duchovná moc môže iniciovať niečo tak prevratné. Strojcami skutočných revolúcií boli v dejinách vždy iba veriaci a duchom naplnení ľudia. Revolúcie, ktoré nevychádzali z nadprirodzených duchovných ideálov, neboli nikdy ani trvalé ani účinné. Ba v drvivej väčšine prípadov viedli k násiliu a hegemónii.

Druhým významom je posolstvo o podstate kresťanstva. Je ním vždy revolúcia. Revolúcia nadvlády svetla and tmou, lásky nad nenávisťou, aktivity nad pasivitou, záujmu nad nezáujmom, zraku nad slepotou, odvahy nad strachom, rastu nad úpadkom. Revolúcia inšpirovaná kresťanskými ideálmi je vždy revolúcia nenásilia. Manifestácia na Hviezdoslavovom námestí pred dvadsiatimi rokmi bola so zapálenou sviečkou v ruka a s modlitbou na perách a v srdci.

Sviečková manifestácia je zároveň silným mementom pre súčasný životný štýl. Konzumizmus, ktorý je pre väčšinu Slovákov silným ideálom, nikdy nevedie k žiadnej revolúcii ducha, len k úpadku ducha. A bez revolúcie ducha nikdy niet rastu. Konzumizmus v konečnom dôsledku vedie postupne znova k ideológiám, ako bol komunizmus, ktoré znova potrebujú byť premožené revolúciou ducha.

F. Mikloško: Možno nie sme celkom sebestační

Rozhovor pre túto stránku poskytol František Mikloško na poludnie uprostred posledného januárového týždňa. Tesne po tom, ako sa v Národnej rade SR skončilo narýchlo zvolané stretnutie poslancov s prezidentom. Ten naliehal, aby parlament podporil hlasovanie o Lisabonskej zmluve, teda o dokumente o ďalšom fungovaní rozšírenej Európskej únie. Väčšina opozície hlasovanie podmienila zmenou tlačového zákona. F. Mikloško, ešte ako člen KDH, patril medzi poslancov, ktorí zmluvu odmietli podporiť z princípu. Podľa programu sa o euroústave malo začať hlasovať o niekoľko hodín.

Keby vám niekto večer po sviečkovej demonštrácii povedal, že dnes budete v Národnej rade bojkotovať zákon, ktorý nás má priblížiť k západnej Európe, neprišlo by vám to úsmevné?

V prvom rade by mi prišlo úsmevné, že budem v parlamente a v politike. A že tu bude sloboda. Hoci musím povedať, že v druhej polovici 80. rokov sme už žili nejakou myšlienkou slobody. Nejakými víziami, ktoré predpovedali, že sa udeje niečo veľké. V tom čase som navštevoval dôstojného pána Štefana Šmálika, historika v Oravskom Bielom potoku. Raz mi povedal, že sa zdá, že sa blíži sloboda. A pýtal sa, či budeme na ňu pripravení. Vízií bolo viac. Rozprávalo sa o Don Boscovi a jeho sne. Že najneskôr sto rokov od jeho smrti panna Mária urobí veľký zázrak. Na Turínskej bazilike nechal preto ešte jeden výklenok prázdny pre túto Pannu Máriu.

Hovorí sa, že podobnú víziu mal aj páter Pio.

Keď bežala veľká podpisovka moravských katolíkov, tak dnešný žilinský dekan Ladislav Stromček, vtedy tajný kňaz, priniesol kardinálovi Tomáškovi prvých päťdesiattisíc podpisov zo Slovenska. Keď ho kardinál v noci prijal, Lacko Stromček sa ho na to opýtal. Či je pravda, že páter Pio mu predpovedal, že nezomrie, kým v jeho krajine nebude sloboda. On to potvrdil. Žili sme vizionárstvom, lebo na viac sme nemali. Vedeli sme, že veľký Sovietsky zväz a komunizmus, ktorého sa bál celý svet, nemohol padnúť inak než vďaka zázraku.

V tom čase eufórie hovorili o zázraku mnohí, napríklad aj Václav Havel. Dnes sa skôr hovorí, že to bola "sociálna nevyhnutnosť".

Myslím si, že 17. november bol biblický zázrak.

A zvládli sme ten zázrak?

Až teraz začínam rozumieť slovám Štefana Šmálika, skúseného kňaza, ktorý bol jedenásť rokov vo väzení. Myslel som si, že na tú slobodu budeme pripravení. A spočiatku tomu všetko nasvedčovalo. Prvý parlament, kde som bol predseda v prvom volebnom období v rokoch 1990 - 1992, takú nádej dával. Bol som šokovaný, akí boli poslanci naprosto kompetentní, ako dobre vystupovali. Ako keby všetky tie strany, ktoré išli do parlamentu, tam zobrali ľudí, ktorí akoby naozaj boli schopní. Vtedy som mal pocit, že sme boli na slobodu pripravení. Že sme národ zrodený pre slobodu.

Prečo sa dnes na deväťdesiate roky spomína presne opačne?

Postupne sa situácia začala meniť. Začali sme chápať, čo znamenajú slová moc, vášeň moci a korupcia. A prišla aj hamižnosť, za strašnými peniazmi, ktoré ničia túto spoločnosť. Ničia ju na tej najvyššej politickej úrovni. Neexistuje tu zmysel pre štát. Stále sme akoby národ, ktorý sa pohybuje v dolinách, ktoré ľudia opustia len na výročné jarmoky. Okradnúť štát, tunelovať, nebol problém. Preto sa muselo privatizovať.

Vnútorná pripravenosť, zodpovednosť za niečo, čo presahuje len môj osobný záujem, alebo záujem mojej rodiny, tá tu nie je. V tom sme na tú slobodu neboli pripravení. A to môže trvať ešte dobré desaťročia.

Zmenilo sa niečo v myslení za uplynulých dvadsať rokov?

Keď vznikala prvá Československá republika, boli vymenovaní len traja biskupi. Nemali sme národne orientovaných a zároveň vzdelaných kňazov. Veď sme boli na okraji maďarizácie. Ale v roku 1928, desať rokov po vzniku republiky, sa zrodila absolútne elitná skupina umelcov, spisovateľov básnikov výtvarníkov. Bol to až taký výtrysk na slovenskom nebi.

Dnes máme skoro dvadsať rokov slobody...

... a pätnásť rokov od vzniku samostatnej republiky. No elita tu nie je. Bratislava síce má svoj kultúrny život, ale stále tu nemáme duchovnú elitu. Niekoho kto by vyčnieval. To je absolútna kríza.

Prečo?

Otázka je, či to súvisí s tým, že komunizmus počas štyridsiatich rokov do nás vpichol toľko jedu, že to strašne dlho trvá, kým sa organizmus vyčistí. Alebo, a nad tým sa zamýšľam stále častejšie, že možno Slováci nie sú celkom sebestační. Tá elita, ktorá bola pred sto rokmi, a žila v Košiciach, bola silno ovplyvnená Budapešťou. Niečím väčším, s čím sa možno porovnávať. Neskôr bola elita vychovaná Prahou alebo študovala vo Francúzsku, Nemecku, Belgicku. Stále mám pocit, že si nie celkom stačíme. Že potrebujeme niekoho, pri kom možno vyrásť. Po tejto stránke môže byť šťastím pre Slovensko, že padli hranice. No či z toho vyjde humanitná inteligencia a nie len technická, to je otázne.

George Bush

Dnes je tu s nami skupina mimoriadnych mužov a žien z regiónu Strednej a Východnej Európy, ktorí vo svojich domovinách bojovali za slobodu, za co si vyslúžili uznanie celého sveta. Vítame vás medzi nami a dakujeme vám za vašu odvahu a obetu.

S hrdostou stojím na tomto velkolepom námestí, ktoré bolo svedkom významných udalostí v dejinách Slovenska i v dejinách slobody. Takmer pred sedemnástimi rokmi sa pred týmto divadlom pokojne zhromaždilo tisíce Slovákov. Neprišli sem vítat prezidenta, ale zapálit sviece, spievat piesne a modlit sa za koniec tyranie a za obnovu náboženskej slobody.

Z hotela, po našej lavici, sledovali komunistickí predstavitelia tisíce sviecok žiariacich v tme - a dali rozkaz zahasit ich. Tento protest sa im podarilo potlacit. Avšak svojimi svieckami a modlitbami Bratislavcania v ten den zažali plamen slobody - plamen, ktorý sa rýchlo rozšíril po celej krajine. Ten istý režim, ktorý vyhnal Slovákov z tohto námestia, po dvadsiatich mesiacoch padol. Tým, že ste sa domáhali vlastnej slobody, inšpirovali ste revolúciu, ktorá oslobodila váš národ a pomohla pretvorit celý svetadiel.

Od týchto dní pokojných protestov sa Slovákom podarilo dosiahnut historického pokroku: opätovne ste získali vlastnú zvrchovanost a nezávislost ... vybudovali ste úspešnú demokratickú spolocnost ... a vytvorili slobodné hospodárstvo. A minulý rok sa tento bývalý clen Varšavského paktu stal clenom NATO - a zaujal svoje oprávnené miesto v Európskej únii. Každý Slovák môže byt hrdý na tento úspech - a americký lud je hrdý na to, že vás môže nazývat svojimi spojencami, priatelmi a bratmi v boji za slobodu.

Posolstvo Mariána Šťastného, otca myšlienky sviečkovej manifestácie

Vážení priatelia!

Dnes si tu pripomíname silu viery. Viery v Boha! Viery v národ! Viery v rodinu! Viery v seba!

Každá z nich má hlboký vplyv na sociálnu spravodlivosť spoločnosti, na vzájomnú úctu a všeobecnú prosperitu.

25. marec 1988 je svedkom toho, že vzdialenosti nás nerozdeľujú, ale spájajú pre vyššie záujmy.

Sviečková manifestácia sa dnes stala neodmysliteľnou súčasťou dejín Slovenska v zápase o demokratický prejav slobôd vo všetkých oblastiach každodenného života občana.

Dovoľte mi záverom, aby som si vás, drahí zhromaždení, v tomto krátkom posolstve pozdravil a poďakoval organizátorom i manifestujúcim za účasť pred dvadsiatimi rokmi, ktorou potvrdili silu viery a nádeje pre každého.

S úctou

Váš Marián Šťastný